Welcome

 Ráno na ďalší deň som sa zobudil skôr ako Kanda a išiel som na WC, a chytiť si niečo na raňajky. Keď som sa vrátil tak Kanda ešte spal. Po raňajkách som si ku nemu ľahol a pozeral som sa naňho. Asi po desiatich minútach som znova zaspal.

Keď som sa zobudil, tak už bolo niečo okolo obeda a Allen ešte spal. Odskočil som si na WC a zašiel po včerajšie raňajky. Keď som sa najedol, tak som si prisadol k Allenovi. Pozoroval som ho ako spí a premýšľal som. „ Je vôbec možné, že som sa zamiloval, bláznivo zamiloval, práve do neho? Je taký zlatý, krásny, milý a kedykoľvek príde na pomoc. Je to dobrý chalan. Keď spí, tak je ako nejaký malý angel. S týmito strapatými vlasmi, uvoľnenou tvárou, zavretými očami a s menšou červeňou vo tvári je priamo k pomilovaniu.“

Keď som sa zobudil, tak som uvidel ako u mňa sedí Kanda a zjavne nad niečím rozmýšľal tak, až sa mu z hlavy parilo. „Ohayo, Kanda.“ Slušne som ho pozdravil. „Á, Allen. Ty už si hore? Ohayo. Pôjdeme? Alebo sa tu chceš ešte chvíľu zdržať?“  „Už som hore. No, môžeme už ísť, lebo, keď tam prídeme, máme zavolať Komuiovi. Ale ako to ja vidím, tak ten sa strachuje už aj teraz. A my tam prídeme týmto tempom asi za štyri dni, ale to už bude Komui tak veľmi o nás báť, že nám pošle posilu, a to ja nechcem. Je to moja a tvoja misia a ja na svojej  misii nikdy nepotrebujem posily. Neviem, ako ty, ale ja by som si chcel trochu pohnúť, aby sme tam do zajtra boli. A keď pridáme, tak tam na sto percent zajtra budeme. Ideš?“ povedal som mu a opýtal som sa.  „Dobre, tak poďme. Keď ťa to ale začne bolieť, tak mi povedz  a ja ťa ponesiem, ok? A žiadne protesty a povieš mi to hneď, ako ti bude zle. Keď ťa bude niečo bolieť, i keď len málo, ale i tak mi to povieš, pretože si mal vážne zranenia.“ Zbuzeroval ma. „Áno, poviem ti. A Kanda? .....“ povedal som, Kanda, ktorý sa pred chvíľou otočil tvárou smerom, ktorým sme mali ísť, sa otočil naspäť tvárou ku mne, spýtavo zadíval sa na mňa a ja som mu to dopovedal. „Ďakujem.“  Usmial sa na mňa, pomohol mi vstať a už sme išli.

Po pár hodinách behu sa mi priťažilo, tak som to povedal Kandovi. On si ma vzal do náručia, v ktorom som skoro hneď zaspal a išli sme ďalej. Do dedinky sme prišli na druhý deň. Ubytovali sme sa v neďalekom hoteli a podali sme hlásenie Komuiovi. Povedali sme mu všetko, až na tie incidenty s akumami po ceste. Nechceli sme ho zbytočne stresovať, aby sa o nás bál. Po hlásení, ktoré prebehlo relatívne v pokoji, a tak sme sa vybrali najesť sa. Potom, ako sme uspokojili svoje hladné bruchá sme si išli oddýchnuť. Ľahol som si do postele a v očakávaní zaslúženého spánku som zavrel oči, ale nič sa nestalo. Nemohol som zaspať, pretože spánok neprichádzal. Preto som sa obliekol a išiel zaklopať na dvere Kandovi. Otvoril mi s prekvapeným výrazom v tvári, ktorý značil, že ma nečakal. „Mohol by som u teba prespať? Nejako sa mi nedá spať. Môžem tu teda zostať? “ opýtal som sa ho.