Welcome

 Udialo sa to viac ako pred dvoma mesiacmi a ja si stále pamätám tú scénu, ktorá mi zmenila život od základov tak, akoby to bolo včera.
Bola to chvíľa, keď som s ním bojoval. Keď mi otvoril oči a ukázal mi, aký som bol a aký by som mal byť. Bol som naňho, na chudáčika, tvrdý. Strašne tvrdý. Bol som zaslepený povinnosťami ako hlavu Kuchiki klanu, že som zanedbával vlastné city a inštinkty, až sa zo mňa nakoniec skoro stal ľadovec. Keby nebolo jeho, bol by som teraz chodiaca ukážka ľadovca ale až druhotriedneho. Prvotriedna ukážka ľadovca je mladý taicho desiatej divízie, Hitsugaya Toushiro. Posledný úder z nášho boja mi asi otvoril oči, pretože si ho pamätám najlepšie. "Byakuya, Ikuzo." "Senbonzakura Kageyoshi!" "Tensa Zangetsu, Getsuga Tensho." viem, že keď sa ustálil prach, tak som bol prekvapený, pretože dovtedy nikto neporazil môj Ban - Kai. A zrazu si tam príde nejaký obyčajný, ľudský červ, čo si hovorí Shinigami Daiko a porazí ma. Ešte dlho potom som sa vzpamätával z porážky. Ale získal som cenu útechy. O mesiac po našom boji som si uvedomil, že ho milujem, a v období pokoja, v jeden krásny deň som si zobral voľno, všetko som nechal na Abaraia a išiel som sa ožrať. O týždeň neskôr som si našiel na posteli sladký darček. Boli to moje najlepšie narodeniny za celý môj život. Na posteli ležal nahý Ichigo, celý obviazaný stužkou - oranžovou stužkou a na očiach mu bolo vidieť prekvapenie. Kúsok od neho ležal kúsok papiera. No ňom stálo: "Taicho, všetko najlepšie k narodeninám. Abarai." pousmial som sa. Tak to Renji ma tiahol v ten večer domov. Prišiel som k svojmu darčeku bližšie a začal som si ho rozbaľovať. Keď bol už bez tej nepeknej stuhy, tak som sa naňho vrhol. Milovali sme sa v ten deň 4- krát. "Byakuya Kuchiki! Čo tu robíš? Prečo nie si doma?" "Ajaj." pomyslel som si. "Gomenne, Ichi. Mal som prácu a potom som si zaspomínal na to, ako sme sa dali dokopy." "To je milé, ale môžeš mi povedať, kto teda zostal s naším malým doma?" " To je jednoduché. Predtým, než som odišiel, tak sa tam nasáčkovali Renji, Rukia, Orihime, Ishida a Chad." "Ach. Aspoň, že tak. A ako sa má malý?" "Dobre. Poď. pôjdeme domov. Musíš byť unavený po tej dlhej ceste." "Áno, máš pravdu. Ale najprv niečo chcem." povedal a z jeho očí som si prečítal čo, ale ani som to nemusel robiť. Poznám ho a viem v ňom čítať ako v otvorenej knihe. "Okaeiri nasai, watashi no honey soshite hare." povedal som mu a pobozkal som ho. "Tadaima, watashi no anata." pousmial som sa a pobozkali sme sa. potom sme sa ruku v ruke vybrali domov za tým naším malým drobcom.