My Fight
V jeden pekný, jarný deň som sa prechádzal po meste vo svojej Shin podobe a zrazu som uvidel Kou - niichana celého od krvi, ktorý nesie telo, ktoré nejaví žiadne známky života. Išiel k masterovi. Keď som tam prišiel, tak som uvidel toho, koho vliekol. Bol to môj Kengo.
"Akira. Prepáč, zlyhal som. Objavil sa Homurabi a ja som skoro tiež zomrel. Nechcel som." ja som zostal stáť ako obarený vrelou vodou nad Kengom. Zrazu som pocítil takú náhlu zlosť a chuť zabiť Homurabiho, až som sa premenil do podoby Reia. "Akira!" vykríkli všetci ohromene. Prikľakol som si ku Kengovi, sklonil som hlavu nad jeho hruď a začal som plakať. V tom mi nejaký hlas zašepkal, čo mám robiť. Najprv som sa musel ukľudniť. Potom som mal priložiť svoje ruku na jeho čelo a druhú na srdce. Následne som sa mal sústrediť na to, čo chcem. Potom mi ten istý hlas povedal, že môžem skončiť, po nejakých desiatich minútach. Keď som skončil, tak som sa modlil, aby to vyšlo a dychtivo som čakal na to, čo sa stane. O chvíľu zalapal Kengo po dychu a ja som poďakoval tomu hlasu, čo ma viedol. "Akira." "Baka. Vieš, ako som sa o teba bál? Baka." povedal som a vrhol som sa mu okolo krku. "Akira. Ty si ma zachránil? Ako?" "Áno, zachránil som ťa a ani neviem ako." povedal som mu a pobozkal som ho. "Milujem ťa ty usuratonkachi." povedal som a nechcel som ho pustiť. "Aj ja teba, Akira." povedal mi a ja som sa cez slzy usmial. Hneď ma ale znovu prepadol ten hrozný hnev a ja som sa opýtal Koua. "Kde sa objavila tá mŕtvola?" a on mi odpovedal. Usmial som sa - diabolsky, šialene. "Držte ho tu, a keby ste počuli čokoľvek, nechoďte von." povedal som im a vybral som sa hľadať tú zdochlinu. Keď som ho našiel, tak sa začal môj najdlhší boj. Vždy, keď som trochu poľavil, tak som si pripomenul, čo urobil môjmu Kengovi a mal som veľa energie. Nakoniec som ho neviem po koľkých dlhých hodinách porazil. Po uistení sa, že je naozaj mŕtvy som sa vybral k Masterovi. Tí, keď ma uvideli, boli šokovaný. "Sladké víťazstvo." povedal som a oslavovali sme tri dni a tri noci v kuse.